Zápisky jednej čučoriedky alebo ako Katka do Poľska išla a... aj tam zostala.
No prosím pekne, už to bude rok čo tu bývam/žijem (konkrétne TÁ... áno, TÁ Wroclaw... nádherná dáma... odporúčam navštíviť) a tak som sa rozhodla, že napíšem niečo o tom ako to celé začalo. Aj keď trocha chaoticky... celé to také na začiatku aj bolo.
Koniec školy, tri písmenká pred menom a nové začiatky. Strastiplné hľadanie práce sa menilo pomaly ale isto na nočnú moru... chcela som zmenu a keďže počas školy mi ten Erazmus akosi ušiel, mrzelo ma, že som nemala príležitosť kamsi vycestovať, niečo nové uvidieť a skúsiť.
Už ani neviem kedy to bolo... tak tu na mňa vyskočil (na modrej sieti) projekt vo Wroclawi – práca s deťmi, 10 mesiacov, odchod 5. október. Vyplnila som dotazník, napísala čosi o sebe a poslala mail. Čakala som týždeň, 2 týždne... medzitým som riešila ďalšie pohovory. Keď som po jednom spackanom (aleže fest) pohovore sedela vo vlaku, prišiel mi mail... a bolo to. Vzali ma! Nasledovalo balenie a sledovanie poľských filmov s poľským „lektorom“ (hej, Katka sa učí aj keď... nepomohlo).
A bolo to tu... 5. októbra sme čakali s bratom v Prahe na Florenci. Priplietol sa k nám turista, ktorý cestoval do Varšavy a tváril sa zmätene. Otočil sa ku mne a začal kričať „VAŠÁU?! VAŠAUVA?“ (spoj bol až do Varšavy)... Nepomohlo ani kývanie hlavy a ani to, že sme mu v rôznych jazykoch vraveli že „Áno, Tak, Da, Yes...“ on stále svoje „VAŠÁU, VAŠÁU“... mohol napísať aj pieseň... viete, namiesto New York, New York by bolo „VAŠÁU, VAŠÁU“... možno by sa to aj uchytilo ktovie... Ukľudnil sa až keď sa konečne objavil autobus. Vystúpili traja poľskí ujovia, mali asi okolo 50. Tak už len zostávalo naložiť všetko (aleže VŠETKO) čo som mala a ísť.
Cesta bola fajn, všetko bolo jak má byť. Až kým nezapli film. Dobre som sa nasmiala keď poľský lektor zahlásil „50 Twarzy Greya“ čiže 50 odtieňov sivej :)... Teta sediaca vedľa mňa sa červenala, tety sediace oproti sa červenali... tety za nami sa červenali... a ja som sa len smiala. Výber filmu troch ujov šoférov mi je dodnes záhadou... ale pobavil... aj poľský lektor, ktorý to daboval tak, akoby práve umieral. Tak si vravím „Neverím!“... a radšej čumela na cestu pri počúvaní hudby... akosi to na mňa bolo celé veľmi... komické.
Do Wroclawi sme meškali hodinu a pol, ale stálo to za to. Spomínam si, ako som s vypúlenými očami stála na stanici a hľadala ľudí, ktorí ma mali prísť vyzdvihnúť. Pamätám si na prvú roztrasenú kávu s mojou budúcou pani šéfovou. A ako som spoznala môjho nového spolubývajúceho z Ukrajiny a jediné, čo mi napadlo sa ho na začiatok spýtať bolo, že či aj on pozeral „Nu Pagadi!“ Alebo keď sa ma v práci opýtali či chcem „Coś do picia?“ (Či chcem niečo piť)... a samozrejme, slovenské ucho počulo čo počulo...
A teda... stručne, je to tu fajn a len dúfam, že aj bude. Aj keď už bez niektorých super ľudí, ktorí sa po projekte rozutekali. Nevadí, stretnúť sa dá stále.